Najväčší Slovák? Pre mňa je to tento človek!
Takmer nikdy nemaľoval sám seba. Bol jedinečný a originálny a, pardon, stále nemá konkurenciu. Ľudovít Fulla .
Ľudovít Leopold Fulla sa narodil ako druhé dieťa rodičom Leopoldovi a Žofii 27. februára 1902 v Ružomberku. Okrem neho mali ešte päť dcér, a tak mu ako jedinému chlapcovi bolo odmalička dopriate výsadné postavenie. Doma ho volali pekne, Lajko. Jeho otec bol mäsiarom, obchodníkom s vlastnými výrobkami, ba dokonca mal v Ružomberku hostinec, kde predával tovar vyrábaný v mäsiarstve v neďalekom Rybárpoli. Dodnes sa mu hovorí "U Fullov". Otcova rodina pochádzala z Černovej, mama mala zasa korene na Orave. Ružomberok, Tvrdošín, neskôr Dolný Kubín, Liptov, Orava, sa stali prirodzeným rámcom Fullovho detstva i dospievania. Jeho obľúbenou zábavou boli farbičky a akvarely, miloval kreslenie až tak, že zanedbával štúdium na ružomberskom piaristickom gymnáziu. Prvých fanúšikov svojich kresieb našiel u otca v hostinci, kde si ako chlapec robil na stenách improvizované výstavky. Maľoval kravičky v maštali, zakvitnuté lúky, záhrady... Otec si však myslel, že by mal mladý Fulla pokračovať v jeho šľapajach a preto prestúpil na Štátnu obchodnú školu do Dolného Kubína. Aj tu sa však rozvíjali jeho umelecké ambície. Venoval sa ochotníckemu divadlu, maľoval kulisy, kreslil a aktívne sa podieľal na činnosti samovzdelávacieho krúžku Komensky. Študentský spolok vydal na pohľadniciach sériu Fullových kresieb rodných domov slovenských spisovateľov. Aj vďaka tomu sa zachoval napríklad pohľad na zhorenisko Hviezdoslavovho domu, dom Martina Kukučína v Jasenovej a rodný dom Janka Matušku. Záujem profesorky francúzštiny Eleny Devečkovej-Turcerovej, absolventky parížskej Sorbony, ho utvrdzoval a podporoval v tom, aby sa vydal na dráhu profesionálneho umelca. Ako to však chodí, chýbala mu trénovaná zručnosť, a tak sa prvýkrát na pražskú Akadémiu umenia v Prahe nedostal. Preto začal chodiť do prípravky na štátom podporovanej súkromnej školy v Bratislave. Nakoniec skončil na Umeleckopriemyslovej škole v Prahe, v tom čase už mal 22 rokov! Štúdium na oddelení pre figurálne a ornamentálne kreslenie ukončil v školskom roku 1924/25 . Vzápätí nastúpil do špeciálnej školy pre kreslenie a maľbu profesora Františka Kyselu, zakladateľa moderného českého gobelínu, mozaiky, sklomaľby, plagátu a knižnej grafiky. Práve táto šírka záujmov sa Fullovi natrvalo dostala pod kožu a v budúcnosti nikdy neopovrhol ani tým najmenej vznešeným úžitkovým výkonom a ku všetkým výtvarným úlohám pristupoval rovnako disciplinovane a zodpovedne. V Prahe sa Fulla zoznámil s Mikulášom Galandom, ktorý sa stal jeho kolegom, priateľom, partnerom v tvorbe. Ešte počas štúdia sa zapojili do života slovenskej komunity v Prahe a z podnetu Laca Novomeského začali spolupracovať na vizuálnej podobe revue ľavicovej inteligencie DAV. V roku 1927 sa Fulla vrátil na Slovensko. V Bratislave sa dostal k ilustrovaniu humoristického časopisu Dereš, pre ružomberské Slovenské hlasy robil drobné drevoryty. V rodičovskom dome mu zatiaľ otec pripravil ateliér, v ktorom vznikli jeho prvé, neskôr známe, maľby. Fulla sa mohol vydať na pedagogickú dráhu.
Začínal ako pomocný učiteľ v Senci na štátnej meštianskej škole, až napokon prišlo pozvanie do Bratislavy, aby na Večerných kurzoch kreslenia a reklamy prevzal vyučovanie na prvom odbore - kreslenie písma, reklamných návrhov a grafiky. Z týchto kurzov neskôr vznikla Škola umeleckých remesiel. Tu ako pedagóg pôsobil niekoľko rokov. V rokoch 1949 - 1952 bol vedúcim oddelenia monumentálno-dekoratívneho maliarstva na novozaloženej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odkiaľ z politických dôvodov odišiel. V roku 1938 sa oženil so svojou láskou, Julianou Klárou Rusnákovou, ktorá, žiaľ, predčasne zomrela. Oženil sa aj druhýkrát, s Annou Labudovou, ktorú prežil tiež.
O Fullovi si súčasná generácia môže myslieť, vzhľadom na dobu, v ktorej pôsobil, všeličo. Ako málokomu, jemu sa podarilo ešte za života postaviť vlastnú galériu, ktorá bola otvorená v roku 1969, na vernisáži sa objavili všetci vtedajší významní politickí funkcionári. V Ružomberku to bola v tej dobe najmodernejšia stavba, mozaiku na prednej strane urobil Ernest Zmeták. Režim, ktorý mu však galériu postaviť umožnil, pýtal svoju daň. Nárokoval si nielen na duchovnú lojálnosť majstra, ale aj na drobné protislužby, napríklad významné obrazy. Je zaujímavé, že po jeho smrti rodine povolili usporiadať nielen štátny, ale aj cirkevný pohreb.
Národný umelec Ľudovít Fulla zomrel 21. apríla 1980 v Bratislave. Odišiel z tohto sveta potichu, ako zatrpknutý, sklamaný a osamotený muž. (zdroj: Fulla, Slovart 2009)
Tvorbu Ľudovíta Fullu neskutočne uznávam. Som presvedčená, že od neho je stále čo sa učiť, a svojou rozmanitosťou môže byť príkladom mnohým aj dnes. V roku 2009 vyšla v Slovart-e vynikajúca publikácia FULLA Kataríny Bajcurovej. Ak ju doma nemáte, odporúčam. Je výborná nielen obsahovo, ale i obrazovo, skutočne je čo pozerať. Tiež sledujem stránku Galéria Ľudovíta Fullu na facebooku, nezabudnite si ju lajknúť.
foto: www.webumenia.sk
www.sng.sk/ruzomberok